Klasifikácia parfémov Pridané: 11.02.2011
Koncom 19. storočia Eugene Rimmel, popredný londýnsky výrobca voňaviek francúzskeho pôvodu, ktorého spoločnosť vyrába kozmetiku dodnes, navrhol, by sa škála vôní používaných v parfumérii rozdelila na 18 skupín (santalová skupina by teda zahŕňala santal, vetiver a céder).
V približne rovnakom čase sa iný voňavkár Charles Piesse pokúsil zaviesť spôsob usporiadania vôní na základe hudobných tónov. Nazdával sa, že pôsobivú vôňu možno dosiahnuť iba pri tých voňavkách, ktoré zodpovedajú harmonickým akordom v hudbe. Tento systém sa neujal, ale spojitosť s hudobnými názvami sa zachovala, a tak dodnes hovoríme o tónoch a akordoch.
William Poucher v dvadsiatich rokoch 20.storočia zmeral rýchlosť, akou sa parfumové materiály odparujú na mierke 100. To znamenalo, že vône, ktoré sa odparujú najrýchlejšie a sú vhodné ako horné tóny, napríklad mandarínka (jedna z najrýchlejšie sa odparujúcich sa vôní), cilantro, levanduľa, bergamotka a citlivka, sa dostali na čelo takejto škály, zatiaľ čo najtrvácnejšie - ambra, balzam, cistus, dubový lišajník, kadidlo, pačula, santal, tonka a vetiver sa dostali medzi základné tóny na konci stupnice.
Klasifikácia jednotlivých vôní nikdy nedospela ďalej než sem a v bežnej praxi sa skrátka používa množstvo nepresných termínov, ktoré sa časom ustálili a používajú sa na opis jednotlivých tónov. Medzi tieto tóny patrí: ambrový, aromatický, balzamový, bylinkový, citrusový, drevistý,dymový,fougère, gáfrový, ihličnatý, korenistý, krištáľový, kovový, kožený,kvetinový, labužnícky, ľahký, lišajníkový, lúčny, mätový, morský, oceánsky, omamný, ovocný, ozónový, púdrový, sladkastý, suchý, šumivý, tabakový, ťažký, trávový a zemitý. Vo vyratúvaní by sme mohli pokračovať, koniec koncov aj prax z času na čas prináša nové podobové slová, ktoré sa vžijú.
Rýchlosť odparovania voňavých olejov je kľúčovým aspektom moderného voňavkárstva, pokiaľ ide o štruktúru zmesi. Od dávnej minulosti až do konca 19. storočia sa vyrábali jednotónové voňavky (zmesi jednej vône), ktoré vydávali vôňu špecifickej rastliny či kytice kvetov.
PYRAMÍDOVÝ SYSTÉM
Zmeny vône súvisiace s tým, že rýchlosť vyparovania rôznych olejov je rôzna, sa jednoducho považovali za súčasť procesu starnutia. Potom sa prišlo na myšlienku zhotoviť voňavku so zložitejšou štruktúrou základu, čo v praxi pozoruhodne uplatnil Aimé Guerlain v parfume Jicky roku 1889. Odvtedy sa väčšina komerčných produktov zostavuje podľa pyramídového (tiež trojradového, trojvrstvového či klasického) systému. Týmito troma vrstvami sú vrchný, stredný a spoodný tón.
Vrchný tón (hlava, čelný tón, čelo alebo východiskový tón) obsahuje najprchavejšie prísady. Vydržia iba krátko, azda pár minút, a sú určené na to, aby priťahovali pozornosť a vytvorili rýchly podmanivý a pritom harmonický dojem.
Stredný tón, nazývaný tiež srdce, prudko presahuje vrchný tón a odhaľuje základné zložky produktu. Je to vrstva, v ktorej sa nachádzajú základné vône, umocňované základnými tónmi, ktoré by mali vydržať aspoň štyri hodiny.
Spodný tón (podkladový tón, zadný tón hĺbkový tón, telový tón, vysychajúci tón) tvoria najtrvácnejšie vône (t.j. vône s najpomalšou rýchlosťou odparovania). Obsahuje ustaľovače a spoluutvára harmóniu jednotlivých zložiek voňavky. Môže vydržať dvadsaťštyri i viac hodín.
Na zjednodušenie sa opis troch vrstiev a základných rastlinných zložiek často zobrazuje v tvare pyramídy. Ak bola použitá absolútna esencia, voňavkári ju niekedy tiež zaradia do pyramídy (napríklad výťažok z tuberózy), aby vyjadrili, že dielo obsahuje prírodné zložky výnimočne vysokej kvality.